História
Môj život s výtvarným umením
….. Moja cesta k umeniu sa začala už na reálnom gymnáziu. Ako mladý človek som obdivoval profesora kreslenia, ktorý ako prvý rozpoznal môj vášnivý vzťah k umeniu. Neskôr som stretol schudobnenú šľachtičnú – maliarku z Brzotína, ku ktorej som si chodieval rozširovať svoje poznatky o umení.
V roku 1948 som sa zosobášil s mojou manželkou Cecíliou a v roku 1949 sme si z predaja navráteného konfiškátu postavili dom v Tvrdošíne. To, že sme sa usadili na Orave, malo pre môj a manželkin vzťah k umeniu veľký význam. Náhoda prispela k tomu, že som sa na ceste vlakom do Martina stretol s oravskou maliarkou Máriou Medveckou. Počas cesty sme si vyrozprávali svoje životné príbehy a Maria Medvecká ma pozvala do svojho ateliéru.
Bolo to v čase, keď’ stavala ateliér. Sťažovala sa, že jej ho nemá kto dokončiť a keďže to bolo v tom istom čase, keď ma pre politickú nespoľahlivosť nechceli prijať do žiadneho zamestnania, ponúkol som sa, že jej ho dokončím.
Tak sa zrodilo naše úprimné priateľstvo, ako aj priateľstvo s jej manželom Ctiborom Belanom.
Mária Medvecká a Juraj Schürger
Toto stretnutie malo pre mňa zásadný význam. Ctibor Belan bol výtvarník, ale hlavne bol uznávaným znalcom umenia. Dovolím si povedať’, že počas nášho 40-ročneho priateľstva a spolupráce mi pomohol dôkladne spoznať svet výtvarného umenia, najmä slovenského. Ctibor Belan ma brával všade so sebou a týmto spôsobom som spoznával ateliéry takmer všetkých žijúcich umelcov. Aj s jeho pomocou som postupne navštevoval takých významných slovenských umelcov, ako M. A. Bazovsky, M. Benka, L Fulla, J. Alexy, E. Šimerova-Martinčekova, D. Milly, J. Želibský, J. Jakoby, J. Kostka, R. Pribiš, I. W. Kráľ, F. Studený, L Čemicky, J. llavský, J. Nemčík, M. Čechova, R. Dúbravec, A. Brunovský, J. Šturdík, F. Kudláč, V. Hložník, F. Kráľ’, V. Gažovič, J. Szabo, z rnladšej generácie M. Paštéka, M. Laluha, R. Krivoš, V. Kompánek, V. Žilinčanova, M. Jakabčic, M. Kern, B. a 1. Kolčákovci, L. Zelina. M. a A. Rudavský.
S Ctiborom Belanom som úzko spolupracoval aj na niekoľkých zaujímavých projektoch. Belan vyhral konkurz na leptané sklá, určené pre interiér veľvyslanectva vo Fenjame. Za spolupracovníka si vybral mňa, zobral som si dovolenku a odcestovali sme spolu do Českého Brodu, kde sa leptali sklá. Bol to pre mňa veľký zážitok, mohol som si tu totiž osvojiť technológiu leptania skla.
Spolupracovali sme aj na mozaike pre kultúrny dom v Istebnom. Vyberali sme farebnosť kamienkov v pražskom Diele a po spracovaní sme na mieste spolu osádzali celu mozaiku. Veľký zážitok a zároveň aj cenná skúsenosť bola pre mňa inštalácia výstavy obrazov Márie Medveckej, ktorá sa konala pod názvom ,,0brazy z Oravy” roku 1981 v pražskom Belvedéri. Ignác Kolčák vtedy prišiel s nápadom, aby sme vo foyeri upevnili zvetrané dosky starého humna, evokujúce atmosféru Oravy. Nainštalovali sme ich vo forme štítu humna a priamo na tento štít sme nainštalovali tri trojice obrazov s typickými oravskými drevenicami. Domáci experti nám vytýkali, že zneucťujeme Belvedér, ale riaditeľ Národnej galérie Ján Kotalík bol nadšený, dal nám svoje ,,požehnanie”.
Spolu sme prežili aj množstvo úsmevných príhod.
Spomínam si, že zatúžil mať vo svojom ateliéri krb. Po odbornej konzultácii som mu tento krb vymuroval. Keď krb vyschol, práve do ateliéru prišli Dezider Milly a Ladislav Čemický, s ktorými som sa mimochodom poznal už od roku 1949, keď chodili so študentmi maľovať v plenéri na Orave. Dobre som zakúril v krbe, dokonca až tak dobre, že v ateliéri sa nedalo vydržať a tak sa majstri umenia postupne vyzliekali, až zostali len v spodkoch a takto debatovali až do rána.
Rád by som si pri tejto príležitosti spomenul na stretnutia s Vincentom Hložníkom. Spoznali sme sa, keď’ chodieval k naším priateľom Czuczorovcom na Zverovku na letne pobyty v plenéri so skupinkou výtvarníkov, grupujúcich sa okolo Fera Král’a. Boli to vzácne stretnutia, ktoré nás spolu zblížili natoľko, že neskôr chodieval v lete majster s deťmi a vnúčatami k nám do Tvrdošína.
Pre p.Hložníka sme kašírovali stovky obrazov, namaľovaných hutnou temperou na pozliepaných baliacich papieroch na sololity obrovských rozmerov, ktoré špeciálne pre nás vyrobili v Bučine. Pri zadávaní práce mi majster naschvál dokrčil jeden svoj obraz. Keď sme mu doviezli hotové nakašírované obrazy, hľadal ten pokrčený, ale nenašiel ho, pretože bol tak dokonalý, že po poškodení nezostala ani stopa. Nuž, aj takto nás majster Vincent Hložník skúšal.
Medzi nezabudnuteľné stretnutia patrí aj moje stretnutie s Milošom Alexandrom Bazovským. V roku 1958 som navštívil Galériu M. A. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši kde bola práve výstava obrazov M. A. Bazovského. Úprimne povedané, tato výstava zapôsobila na mňa obrovským dojmom, a tak som pochopiteľne chcel osobne spoznať autora obrazov. V roku 1959 som s Máriou Medveckou a Ctiborom Belanom išiel do Čemíc na stretnutie s výtvarníkmi, ktorí tu mali maľovať v plenéri. Prišli sme do Čemíc a tam nás už vítali L. Čemický, D. Milly, Razstokay a na moje prekvapenie aj M. A. Bazovsky. Samozrejme, že po dobrom obede sa pokračovalo v debate o umení a tak sa zabudlo ísť do plenéru. Táto debata trvala až do rana druhého dňa, po nej sa spalo doobeda a vstalo sa až vtedy, keď’ nás pani Anička Bazovská pozývala na obed. Po obede sa výtvarníci konečne vybrali do plenéru a večer pri dobrom víne pokračovala debata o umení. Keď’ sa zotmelo, Bazovský sa nenapadne vytratil z domu, rovnako nenapadne sa po chvíli vrátil a pod pazuchou mal pár obrázkov.
Každému z nás dal jeden. My sme nadšene obdivovali darovane obrázky a mali z nich obrovskú radosť. Naša radosť však trvala len dovtedy, pokiaľ neprišiel Rázstokay, ktorý pozbieral obrázky a odišiel s nimi preč. Tak som prišiel o krásne dielo, ktoré som až tento rok objavil na výstave vTrenčíne.
Na návšteve v Čemiciach
Zľava: M.A.Bazovský, D. Milly, M.Medvecká, Rázstokay, L. Čemický,J. Schürger a C. Belan
Teraz, s odstupom rokov môžem povedať, že mojim najúprimnejším priateľom a zároveň najobľúbenejším maliarom bol Milan Paštéka. Absolvovali sme spolu mnoho nekonečných stretnutí a posedení, či už u neho v Bratislave, alebo neskôr na Orave, kde mal chatku. Tu trávil letne mesiace, veľa kreslil a vždy odchádzal z Oravy plný nadeje a inšpirácií do budúcej tvorby. Milan Paštéka bol však aj vášnivým rybárom. Vždy. keď’ ulovil zopár pstruhov, zastavil sa u nás a s radosťou nás pozval na večeru. Jeho manželka Evička vedela pripraviť z rýb unikátnu pochúťku a tak obvykle príjemná večera nenápadne prešla do zaujímavej debaty, ktorá trvala až do noci.
S Milanom Paštékom som spolupracoval na technickom riešení osadenia jeho keramických monumentov, za všetky spomeniem aspoň ten, ktorý sme inštalovali v priestoroch SAV vo Vysokých Tatrách.
Naša spolupráca s Milanom Paštékom vyústila do realizácie výstavy v Spoločenskom centre Piešťanskych kúpeľov. Výstavu kurátorský pripravila Zuzana Bartošova a myslím si, že táto výstava jeho kresieb a akvarelov patrila medzi skutočne špičkové výstavy.
Okrem návštev ateliérov sme si spolu s manželkou naše vedomosti rozširovali návštevami významných svetových galérii. Navštívili sme ich vyše 70.
Po roku 1989 sme sa naše bohaté skúsenosti a vedomosti rozhodli zúročiť aj profesionálne. Založili sme si vlastnú galériu, ktorú sme nazvali ART GALERIA Schürger. Tato galéria vznikla 1. 12. 1990 a sídli v Tvrdošíne, v mestečku, v ktorom sme prežili a žijeme náš spoločný život.
Základ galérie tvorila naša vlastná zbierka, ktorú sme obohacovali nákupom diel od umelcov a neskôr aj dielami, ktoré sme prijímali do komisionálneho predaja. O otváracej vernisáži vypovedá aj táto správa z dennej tlače: „ Prvá súkromná galéria na Orave je na svete. Otvorili ju v sobotu 1. decembra v dome rodiny Schürgerovcov v Tvrdošíne. V podkrovných miestnostiach upravených pre výstavné účely našli miesta obrazy popredných slovenských umelcov – Hložníka, Alexyho, Kollára, Šturdíka, Kompánka, Paštéku, Greinerovej, Medveckej, Čechovej, Hložníkovej a mnohých ďalších. Galéria má aj funkciu predaja umeleckých diel. Na otvorení sa zúčastnili priatelia výtvarného umenia. Otvárací prejav predniesla riaditeľka Oravskej galérie PhDr. Eva Luptáková. Galéria je otvorená od 14.00 do 18.00 hodiny na Školskej ulici č. 257.”
V pôvodnej podobe slúžila galéria až do roku 1998, kedy boli po prestavbe domu dňa 1. decembra 1998 vernisážou sprístupnené nové dôstojné priestory v rozlohe 150 m2.
V ARTGALERII Schürger bolo doteraz inštalovaných 17 výstav slovenských umelcov.
Naše bilancovanie uplynulých 50 rokov v oblasti výtvarného umenia by bolo neúplné, keby sa nespomenuli dve činnosti, bytostne zrastene s výtvarným umením. Prvou je rámovanie obrazov. Ako to už často v živote býva, na samom začiatku rámovania stala náhoda. Niekedy okolo roku 1949 Mária Medvecká povedala: ,,Nemá mi kto rámovať obrazy. Jurko, nenaučil by si sa to?” Bola to pre mňa výzva, ktorú som nemohol prepočuť a tak som začal skúšal robiť rámy. Pokúšal som sa niečomu priučiť u jedného známeho výrobcu rámov v Bratislave, ale táto cesta sa ukázala ako neschodná. Neodradilo ma to, išiel som do Prahy k Viktorovi Brůžkovi St., ktorý mi pomohol pri prvých krokoch. Objednávali sme u neho časti rámov, ktoré som kompletizoval a patinoval. Okrem toho som si pri návštevách svetových galérií vytvoril vlastnú dokumentáciu, ktorá obsahuje 500 náčrtov a farebných diapozitívov. Avšak moja zručnosť’ dostala skutočný punc profesionality až vtedy, keď som absolvoval niekol’ko – týždňové študijné pobyty u pána Brůzka st. v Prahe. Tento umelec rámov mi počas týchto pobytov nezištne odovzdával svoje technologické a ,,alchymistické” tajomstva. Veľmi mi to pomohlo, pretože každý umelec mal iné požiadavky na rámy. Tak napríklad Milan Paštéka mi vždy presne technicky nakreslil profil a my sme mu presne taký rám vyrobili. Raz ma len tak, akoby mimochodom, upozornil na to, že v Národnej galérii je výstava francúzskych modernistov, aby som si ju pozrel a hlavne, aby som si všimol rámovanie. Pochopil som, o čo mu išlo a zakrátko som vytvoril niekoľko variantov dubových rámov, do ktorých sme dlho rámovali jeho obrazy.
Z iniciatívy Dezidera Millyho som sa metódou pokusov a omylov naučil šepsovať maliarske plátna. Výsledkom našich spoločných štúdii a množstva skúšok bol šeps, ktorý testovali laboratória Národnej galérie v Prahe a tento šeps bol hodnotený ako trvale farbostály.
Viktor Brůžek st.
Vrcholom tejto činnosti pre mňa a moju rodinu zostava našepsované plátno rozmerov 7, 5 x 4,5 metra. Toto plátno bolo vyhotovene pre Františka Jiroudka. Je na ňom namaľované dielo zobrazujúce sútok Vltavy a Labe pri Mělníku a dodnes visí v priestoroch Novej scény v Prahe. Šepsovane plátna, ktoré dodnes vyrábame v rámci rodinnej manufaktúry pod firemným názvom STEVA odoberali a odoberajú nielen domáci umelci, ale v súčastnej dobe sú s úspechom exportovane do Nemecka, Rakúska, Belgicka a Českej republiky.
Paťdesiat rokov činnosti vo výtvarnom umení pre nás znamenalo a znamená veľmi veľa. Za toto obdobie sme umeniu venovali mnoho tvrdej práce, veď okrem obrovského množstva rámov a našepsovaných plátien, sme realizovali 85 výstav. Mnoho sme sa teoreticky učili, aby sme umeniu lepšie porozumeli a mnoho sme za umením cestovali.
Nebolo to vždy jednoduché, ani ľahké, ale tie krásne zážitky, ktoré nám poskytoval tento permanentný dialóg s umením, stál za to. A ešte vždy stojí za to.
Juraj Schürger